Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná
VyhneHľadať
 
 

HALÓ VYHNE - r. 2004 - č. 10

Z listov občanov

Je október – mesiac úrody, zlata i úcty. Každý rok sa to opakuje – myslím tá úroda, zlaté sýte farby prírody, len tá úcta sa vykráda. Jeseň je symbolom dozrievania – zrelosti. Potom je už chladná zima, keď sa príbytky uzavrú a ľudia s nimi.
V jeseni je ešte čas porozprávať sa, posedieť si na lavičke, keď pod nohami máme zlatožltý koberec lístia. Po ceste kráča starena, so svojou pomocníčkou – paličkou. Okolo nej sa naháňajú deti. Nepozrú sa na ňu, ba sú nahnevané, že sa im pletie do cesty. O pozdrave ani nehovorím.
Iná staršia pani napomína deti, aby sa nenaháňali po schodištiach a nerobili tam neporiadok. A deti sa na ňu pohotovo osopia, že ju do toho nič, že je to aj tak ich činžiak.
Ďalší postreh: Cestujem autobusom zo Žiaru, ľudí je veľa, miest málo. Stojíme v uličke dve učiteľky, jedna 60 ročná, druhá 50 ročná, „zavesené na tyči“, kým pod nami naša žiačka pohodlne usadená, s hlavou sklonenou až po kolená, aby sa jej zrak nestretol s naším; veď je taká ustatá, celú noc bola chudiatko v miestnom zábavnom podniku na nohách.
Bolo by veľa takýchto príkladov, ale myslím si, že to nič nevyrieši. Je taká doba, že starší ľudia už zavadzajú? Odovzdali všetko svojim deťom – aj lásku, aj rady do života… teraz by mali zbierať aj oni úrodu – úrodu lásky, úcty. Asi nepadli tie zrnká na úrodnú pôdu, „vyzobali ich vtáci“ a tak tie mladé srdcia zostali prázdne a sebecké. Zabúdajú, že aj oni budú mať raz starých rodičov, ktorých niekto pokorí alebo sa na nich osopí.
V októbri si zvykneme uctievať starších, robíme slávnostné akadémie – na chvíľu zabúdame na seba a sebectvo, podávame starkým kytičky v ten jediný deň. Veď sme si splnili povinnosť, čo ešte chcete?
V októbri chodíme aj na cintoríny, kde ležia naši najbližší. Je to miesto ticha, spomienok a úcty. Aj deti boli s učiteľkou na našom miestnom cintoríne. Učiteľka im vysvetlila, prečo tam prišli, kto tam je a ako sa majú správať. Zastavili sa pri ústrednom kríži, aby postáli v tichu a potom mali hľadať historicky najstaršie pomníky, lebo to bola aj učebná látka. Napadlo jej, že by sa mohli za zosnulých aj pomodliť krátku modlitbičku: Odpočinutie večné … ale len tí, ktorí ju vedia a ktorým to nevadí. Ostatní mali ticho, dôstojne stáť. Na druhý deň sa ozval telefonát jedného z rodičov, že čo si to učiteľka dovoľovala, keď nútila deti modliť sa. Bolo jej z toho smutno a aj ľúto tých zosnulých, že z dobre mysleného nápadu sa stalo čosi zlé. Aj takto si niektorí ľudia predstavujú „úctu“.
Úctu musíme nosiť v sebe. Ak si seba nevážime, nevážime si ani iných. A starší ľudia potrebujú pocit spolupatričnosti, veď nám dali všetko. Všetko, čo okolo seba vidíme, vytvorili tí pred nami a my to prirodzene užívame. Mali by sme bozkávať tie staré zvráskavené líca i ruky, ktoré nám dávali toľko lásky i dobra. A nielen v októbri, ale po celý rok.
Jeseň je krásna i nostalgická. Je predzvesťou chladu. Naberme si jej krásy i tepla do zásoby, aby nám nespálila zima srdcia mrazom.

Mgr. Anna Majerská


 

JESENNÁ

Už jesenné lístie do dvora mi padá
kde sú vône leta, čo som mala rada?
Neplač! Nenariekaj! Veď ti to nesvedčí
aj jeseň je krásna, mnohí ti dosvedčí.

Človek sa podobá ovocnému stromu,
dobrý hospodár vie, čo je treba k tomu.
V mladosti ohýbať, rezať snete vadné,
aby stromček dostal krásne tvary – ladné.

K tomu lásky kopec nikdy neuškodí,
tú netreba kúpiť, sama sa urodí.
Láskou duša mladne, srdiečko poskočí,
pri nej sa rozjasnia aj znavené oči.

Nehodnoťte plody, pokiaľ sú zelené,
počkajte si na ne do pozdnej jesene.
Vetrík ich oveje, slnko vybozkáva
a vtedy hospodár veľkú radosť máva.

Pozn.:
Dá sa spievať na nápev „Slniečko zapadá“.
(bpa)


 

Mladí manželia si najali domček so záhradkou. A manžel sa rozhodol, že bude v záhradke pestovať zeleninu pre domácnosť. I pustil sa s elánom pokopať záhony,
Po polhodine kopania ho veľmi prekvapilo keď pri nohe našiel päťkorunáčku. Kopal ďalej a jeho námahu odmenila dvojkorunáčka, potom korunáčka, opäť päťkorunáčka a postupne ďalšia a ďalšia minca.
To je ozajstná zlatá baňa, zvolal natešene. Som zvedavý, čo tu ešte nájdem.
A kopal a kopal ďalej, ryl, až ho už ruky boleli. Po nose mu stekali drobné kvapky znoja a krk cítil sťa polámaný. So vzdychom sa narovnal a vtom pocítil, že mu čosi studeného skĺzlo po nohe. Pozrel sa, a v tom momente pochopil, na čom je.
Mal deravé vrecko nohavíc, v ktorom mal drobné mince.

Vladimír Bokník


 

dnes je: 19.9.2019

meniny má: Konštantín

podrobný kalendár

Nahlasovanie porúch verejného osvetlenia na telefónne číslo:
0907 809 641

Aktuálne v regióne

webygroup
ÚvodÚvodná stránka